Priame stretnutie

3. března 2014 v 20:51 |  Stará kožená kniha so strieborným názvom Ab imo pectore



- Kam sa zase chystáš? - zaznie ustarostený mamin hlas za mojim chrbtom.
- Idem na juh. Naposledy bol Tremendo videný práve tam.
- Ty ho stopuješ? - vydýchne a nečinne sleduje, ako si balím veci na cestu do sedlového vaku.
- Vlastne stopuje on mňa, - odmlčím sa - nemôžem dovoliť, aby ubližoval nevinným bytostiam kvôli mne.
- Ale to je presne to, čo chce. Aby si išla za ním. A potom... - stíchla.
- Ja viem, mami - vzdychnem - ale ako som už povedala, nedovolím mu ďalej ničiť životy. Neprestane, kým jeden z nás nebude mŕtvy. - hodím do tašky fľašu s vodou, cez chrbát si prehodím luk a pripnem si pošvy na pás. Objímem matku.
- Kiara, pri všetkých bohoch, dávaj na seba pozor. - otvorí dlaň, ktorú mala celý čas zovretú a v nej drží medailón - Vezmi si ho. Je to rodinný medailón, taký istý má tvoj otec aj ja, vidíš? - ukáže na svoj vlastný - Aby si vždy pamätala na svoju rodinu a na to, že sa k nej musíš vrátiť.
Pobozká ma na čelo a nechá ísť.


Po piatich dňoch cesty mám bolestivé kŕče v svaloch a Shíltim poranené laby. Každý večer mu ich ošetrujem, no konečne sme prišli na miesto, kam sme mali celý čas namierené - Sukup, prístavné mesto na juhu, smrdí od rýb. Prechádzam vlhkými ulicami a počúvam, ako vlny narážajú na mólo. Shíltrim nastraží uši. Mierne skloním hlavu, aby som lepšie počula. Šum mora, klepanie noža o drevenú podložku, trepotajúca vlajka na rybárskej lodi. Veľká ruka mi zozadu zovrie hrdlo a od ľaku sa mi rozšíria zreničky. Dusím sa a Shíltrim so mnou. Cítim strach, no zároveň aj čosi iné. Niečo akoby vo mne vrelo. V hrudi cítim energiu, ktorá sa chce predrať na povrch. Zatnem zuby a zavrčím. Snažím sa ju ovládnuť, aby som uvoľnila len časť, ktorú potrebujem na oslobodenie, no stále menej kyslíku mi znemožní sústrediť sa a jediné, čo chcem, je nadýchnuť sa rybacinou presiaknutým vzduchom. Cítim, že strácam kontrolu, keď to vo mne vybuchne. Energia sa uvoľní a prenikne mojim telom. Otvorím ústa a kričím. Zovretie povoľuje až ma nakoniec útočník pustí. Prudko sa otočím a zahľadím šialeným pohľadom. Modrozelené oči akoby mi svietili v šere sychravého dňa. Prudko sa nadýchnem. Predo mnou stojí Tremendo, držiac si ruku ktorou ma zvieral, v čiernom kabáte až po zem. Energia prúdi mojim telom a je jej stále viac. Tremendo nečaká, kým si ho obzriem. Okamžite, čo sa spamätá, zaútočí. Zahmlie sa mi pred očami a rozbolí hlava, chytím sa za spánky a kričím neznesiteľnou bolesťou. Uvedomím si, že opäť stojí predo mnou a uškŕňa sa.
- Hlúpe malé dievča. Myslíš si, že ma premôžeš v priamom súboji? Pozri sa na seba, kľačíš na zemi, pretože ťa bolí tá tvoja hlúpa hlavička. Ale to nevadí, ja ti pomôžem, ukončím tú bolesť. Zabijem ťa. - vytiahne dýku s vrecka kabáta bodne ma do brucha. Bolesť prenikne mojim telom. Zdvihne sa vietor v prístave a rozkýva rybárske loďky, až narážajú jedna o druhú. Stále silnie, kusy dreva lietajú vzduchom a mne sa začal zaostrovať zrak. Dívam sa na Tremendove čižmy a snažím sa vytesniť bolesť z hlavy. Pomaly sa postavím, držiac si krvácajúcu ranu a pozriem do jeho prekvapených očí.
- Nebudeš mnou naďalej manipulovať. Už nebudem za tebou chodiť ako stopovací pes. - precedím cez zuby a uvoľním zbytok energie, ktorá lomcuje mojím telom. Nevládzem ju už dlhšie udržať.
Nasledujúce sekundy mi pripadajú ako zo sna. Energia prúdi skrz moje dlane von do sveta a miestami strácam pamäť. Nechávam sa úplne uniesť jej silou, je to ako keď po prvýkrát ochutnáte čokoládu. Úplne to vami prenikne. Svet okolo mňa prestávam vnímať ako budovy, mólo a loďky, ale začnem cítiť energiu každého živého tvora v mojej blízkosti - a Tremenda. Pomaly sa k nemu približujem, útočím naňho holými rukami, ochromujem ho nielen údermi, ale aj mágiou, ktorá sa mi vymkla spod kontroly, až zmizne. Utiekol, uvedomím si. Tremendo skutočne utiekol z nášho súboja. Stojím ohromená sama uprostred ulice a srdce mi bije ako kolibríkovi. Pomaly ustáva vietor, ako aj ja dostávam opäť svoju energiu pod kontrolu. Keď už som pokojná, obzriem sa okolo seba, čo som spôsobila. Rozbúrené more úplne zničilo mólo a z lodiek v prístave ostali len kusy dreva plávajúce na hladine mora. Obzriem sa za Shíltrim.
- Poďme domov.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama