Legenda o zamate

6. ledna 2014 v 11:08 |  Staré legendy
Nežná aj bezcitná,
sladká aj horká,
krutá aj súcitná,
pokoj aj búrka.

Prečítal si prvé štyri verše z ťažkej knihy v koženej väzbe. Nebola hrubá, bolo v nej len pár listov, to obal knihy bol ťažký. Na prvej strane bola kaligrafickým písmom napísaná krátka básnička plná rôznych protikladov. Otočil list a na ďalšej strane bola perokresba akejsi mladej dievčiny. Mala ženskú postavu, široké boky, úzky pás a plné prsia. Dlhé rovné vlasy s ofinou rámovali jej peknú tvár s mačacími očami, malým nosom, plnými perami a plnšími lícami. Neboli ale tučné. Videl v nej množstvo protikladov, ako v básni. Ženské, ale silné vyšportované telo, ostrá brada ale mäkké líca, malý nos ale veľké pery. Páčila sa mu. Otočil stranu a začal čítať. Bol to text o dievčati menom Viktória. Nepísalo sa v ňom, kto je, kedy a kde sa narodila, odkiaľ prišla, ale bolo tam presne vystihnuté kým je. Dlhá vyčerpávajúca charakteristika jej osoby. Čím bol ďalej, tým viac ho to pohlcovalo, tým viac chcel vedieť, tým viac bola tajomná. Začínal cítiť rešpekt. Kto len to dievča je? Bol tak zaujatý textom, ktorý čítal a ani si nevšimol, že ktosi vošiel do knižnice.

Stála vo dverách a pozorovala ho zelenými mačascími očami. V okamihu vedela, akú knihu má v ruke a prižmúrila oči. Táto kniha bola jedinou vecou vo Phantasyi, ktorú neovládala a za to ju nenávidela. Nedokázala ju však zničiť. Písala sa sama o nej, podľa jej skutkov a správania sa vo Phantasyi.
"Môžem vašu zvedavosť lepšie uspokojiť, ako to, čo máte v rukách." Prihovorila sa cudzincovi vo svojom Zámku. Ten sa strhol a kniha mu s rachotom padla na zem.

Stála pred ním, ako z toho obrázku a hľadela naňho ďalej bez slov. Bol to neurčitý pohľad, keby chcel, myslel by si, že je nežný, no tak isto mohol byť aj chladný. Hlas mala hlbší, ako bol u žien zvyknutý, zamatový, hypnotizujúci. Chcel ho počuť znova a tak povedal: "Rozprávajte, budem vás počúvať." Pristúpila, vystrela k nemu ruku a koncom ukazováka sa dotkla chrbta jeho ruky. Bol to jemný, veľmi chladný dotyk, ten chlad vystrelil až k jeho srdcu a zamrazilo ho. "Budeš počúvať, čo poviem?" Spýtala sa potichu, nežne a sladko. "Každucké slovo." Odvetil a sám si vyriekol prekliatie. Počúval všetko, čo Viktória povedala, doslovne. Utekal po krajine, bezradný, s jej zamatovým hlasom šepkajúcim mu v hlave.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama