Ab imo pectore - Narodeniny

27. ledna 2014 v 18:03 |  Stará kožená kniha so strieborným názvom Ab imo pectore
- Zlatko, dnes máš 15 rokov!
Zobudil ju mamin nadšený hlas, keď vtrhla do spálne. Pretrela si oči a otočila sa na brucho.
- Kiara, vstávaj, veď je už osem hodín, neblázni, musíme všetko pripraviť, - nedala sa odbiť a už viazala záclony. Slnko zasvietilo do očí a spánok bol nadobro preč.
- Mama, včera som bola dlho hore, to sa nemôžem ani na svoje narodeniny vyspať?
- Nie, zlatko, práve preto, že máš narodeniny nemôžeš prespať celý deň.
Bolo jasné, že je príliš nadšená na to, aby ju presvedčila. Vstala a išla do kúpeľne.
- Zlato, ale pohni si, čakáme ťa dolu. - Zakričala od dverí.
Vzdychla si a pozrela sa do zrkadla. Prešla si rukou po hnedých dlhých vlasoch a narovnala jeden zvlnený prameň. Ako ho pustila, opäť sa zvlnil, tak prešla ešte raz, pomalšie a pery jej čosi šepkali. Keď ho pustila, ostal narovnaný ako všetky ostatné. Dnes je výnimočný deň. Rodičia na ňu budú naliehať, aby sa vydala, no nebudú vyvíjať zbytočný nátlak, vedia, že na Kiaru to nezaberá. Ale kto by ju miloval?


Vošla do Sály vládcov. Podľa nej je to najkrajšia miestnosť v paláci. Je obrovská s veľkými vchodovými dverami, po ľavej strane visia obrazy predkov vysoké ako človek v masívnych rámoch. Na pravej strane sú vysoké okná, cez ktoré dnu preniká slnko a celá sála sa leskne do zlatista akoby po stenách niekto rozlial slnko. Na jej konci sú tri tróny. Jeden pre vládcu, druhý pre jeho druha a posledný, ten je pre nasledovníka. Sú tu všetci jej priatelia. Stoja po bokoch siene, všetky tváre upierajú na ňu zrak a usmievajú sa, nevediac, čo ju čaká. Prechádza stredom so Shíltrim po boku až k trónom, aby si na jeden z nich sadla. Shíltrim ticho a majestátne našľapuje vlčími labami po chladnom bielom mramore, jeho strieborná srsť sa vlní a zelené oči sledujú každú bytosť v sieni. Je tu každý, na kom jej záleží. Prejde pomedzi zástup až nakoniec, úzke striebristé šaty jej obopínajú stehná po bokoch a vlnia sa spolu s jej telom, jemne, elegantne, chladne. Postaví sa pred mladé dievč, ktoré stojí tesne pod trónmi s rukami zopätými na lone, krátkymi tmavými vlasmi, bledou pokožkou a hlbokými hnedými očami. Je oblečená v úzkych šatách, po okrajoch lemovanými červenou čipkou a vnútri zdobenými zlatými kvetmi na čiernej látke. Kiara sa usmeje a objíme ju okolo útlych pliec.
- Matke sa to páčiť nebude. - zašepká Mia.
- Ja viem, ale mám dnes narodeniny, sestrička.
Kiara sa postaví pred trón, otočí k prítomným a na pár sekúnd si priloží dva prsty na pery. Na znak vďaky, že prišli. Pomaly spustí ruku dole a do tela sa zaboria črepy. Okná sa rozbili a kusy skla letia vzduchom. Šklbne ňou kŕč, predkloní sa a pozrie na brucho. V tele má zapichnutý obrovský kus skla a všade je krv. Nie len Kiara krváca. Krváca každý v sále. Rozhliadne sa a vidí, ako niektorí z nich zomierajú. Mia sa zvalí k jej nohám, rýchlo k nej kľakne a vyberie krvavý črep z krku.
- Mia! Satha riz vivia yo.
Pomaly sa jej hojí rana, prestáva krvácať, cíti, ako sa jej zaceľuje cieva, koža. Bolí to ako vlastné zranenie, chytí sa za krk, zastiera sa jej pred očami, keď to zrazu prestane. Zahojila sa.
- Kiara! Preboha, čo sa deje?
- Tremendo!
Precedí cez zuby. Rozhliadne sa a zistí, že niektorých už nezachráni. Dostavia sa výčitky, no ešte netuší, čo ju čaká. Nikto z nich.

nasledujúca časť ►
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama