Knižnica pochybností

12. července 2013 v 13:45 |  Po krajine Phantasya
- Miláčik!
- Zlatik, - chytí ma za ruku - poď, niečo ti ukážem.
Prídeme k domu. Je presne taký, aký mi ukazoval na obrázku. Kombinácia dreva a skla s bazénom a výhľadom na more. Cez okná preniká svetlo lámp do tmy, ktorá nás vonku obklopuje a osvetľuje nám tvár. Vyzeráme inak v tom svetle, tak neskutočne. Dotknem sa mu tváre, aby som sa uistila, že je to skutočne on, čo ma drží za ruku. Usmeje sa na mňa a ja ho musím pobozkať. Tak chladné pery.
- Zlatik, je presne taký, aký sme chceli. Je náš. Ale nie je dokonalý, kým v ňom nie si ty.
Prídeme k dverám a chytí kľučku. Premkne ma zvláštny pocit. Akoby som to už niekedy zažila. Nedokážem sa zbaviť tušenia, že sa stane niečo zle. Chcem ho zastaviť, chcem mu povedať, aby dvere neotváral, ale je neskoro. Už ich otvoril a ťahá ma dnu.
- Zlatik, celá sa trasieš, - chytí ma za ramena - poď sa pozrieť do spálne.
Má pravdu, trasiem sa, ale som prekvapená. Všetko je tak krásne. Toľko skla. Vždy sa mu to páčilo. Obzerám sa po dome, kým prídeme k dverám spálne a všimnem si obrovskú knižnicu. Zohnal všetky knihy, ktoré milujem. Vojdeme do spálne a ohúri ma obrovská posteľ v jej strede. Je naozaj veľká. Chytí ma za boky a začne bozkávať. Tak horké bozky. Stláča ma prisilno a nevládzem dýchať. Začínam sa dusiť. Zrazu ma pustí a ja sa prudko nadýchnem, pričom sa mi vydujú prsia na hrudi. Jeho oči sa na ne zahľadia, strháva zo mňa šaty, stojím pred ním nahá. Začnem ho vyzliekať a bozkávať. Skočíme do tej veľkej postele. Je tak mäkká. Veľmi mäkká. Prepadávam sa. Snažím sa niečoho zachytiť a tak ho nechtami poškrabem na hrudi. Ostanú mu tam štyri červené škrabance do krvi.
- Zlatik, zlatik, pokoj, čo sa deje?
- Ach, miláčik, prepáč mi to. Mne sa zdalo, že... Ach, to je jedno, láska, poď ma milovať.
Začnem ho bozkávať. Tak horké. Miluje ma vášnivejšie. Bolestivejšie. Otvorím oči a vidím ho, ako sa dusí. Umiera. Snažím sa ho chytiť, ale nedarí sa mi. Niečo sa so mnou deje, neviem sa ani pohnúť. V izbe čosi zapraská. Pozriem sa ponad jeho umierajúce oči a zbadám veľkú prasklinu na strope. Mrví sa. Zapraská ešte raz. Vykríknem. Ticho.


- Lenka, sníva sa mi to každú noc. Je to hrozné.
- Si si neistá a bojíš sa, že ho stratíš.
- Neviem, či to myslí vážne. Ale nie je z tých, čo berú svoje slová na ľahkú váhu.
- Zlato, ale teraz je to všetko nemožné.


- Zlatik, páči sa ti náš nový dom? Si spokojná?
- Som spokojná, je dokonalý.
Usmejem sa a pobozkám ho.
- Keď si ty spokojná, potom som ja šťastný. Verím, že v ňom spoločne dožijeme.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama