Posledné slová pred vlakom boli povedané

23. března 2013 v 0:38 |  Svet za oknom Zámku
Na tému týždňa Vlak života sa dívam ako na synonymum dnešnej doby - kapitalizmu. Je zrýchlená, unáša nás prúd ľudí idúci rovnakým smerom a vôbec sa nezamýšľajúci kam a prečo. Považujeme to za správne, lebo každý to tak robí. No nie všetci si to myslíme. Čo sa stane, ak sa niekto z nás rozhodne vystúpiť z tohto davu, vystúpiť z vlaku kapitalistického života? Pozrite sa na svet mojimi očami. Prepožičiavam vám ich na tomto blogu, aby ste sa na seba mohli pozrieť mojim pohľadom. Neviem, ako vy, ale ja som občas zatúžila vidieť sa "z druhej strany". Len sa pozorne započúvajte. Počujete to? Tam, niekde ďaleko, trúbi na vás vlak.

Vždy som túžila byť sama sebou. Žiť tak, aby som bola šťastná. No vždy, keď som sa o to pokúsila, narazila som do tvrdej steny spoločnosti. Kapitalistickej spoločnosti, ktorá ma formuje na jej obraz, tak, ako to jej vyhovuje. Ja sa však nevzdávam nádeje. Bojujem s ňou a to zo mňa robí outsider-a. Nekomfortný jedinec, vzpúrny, rebelant, podivín... Koľko synoným máme pre takýchto ľudí ako ja. Prečo dnešná spoločnosť, kapitalistická, tak bojuje s voľnomyšlienkárstvom? Každý, kto sa pokúsi otvoriť myseľ, je paradoxne uväznený. Začarovaný kruh. Ako drogový gang. Stávaš sa závislým, nútia ťa, nechceš byť, no musíš. Musíš požívať všetko to, čo ti ponúknu - klamstvo, zúfalstvo, beznádej, depresiu... Len aby si náhodou nebol šťastný, s otvorenou mysľou. Pretože šťastný človek je nezávislý človek.
Ľudia vymysleli mnoho spôsobov, ako sa spojiť, aby sa ešte viac oddialili. Kapitalistický vlak života, do ktorého nastúpime v momente narodenia. Je však na vás, na ktorej zastávke vystúpite. Či vôbec vystúpite alebo sa necháte odviezť až na konečnú. Keď som však povedala, že chcem spomaliť a vystúpiť, bola som postavená k otvoreným dverám rozbehnutého vlaku. Silné ruky ma držali za plecia a vlasy mi splašene viali okolo tváre. ,,Je to to, čo naozaj chceš?" Spýtali sa ma zastrašujúcim tónom v hlase a trochu postrčili smerom k otvoreným dverám. Vlak pridával, zrýchľoval, a všetko sa rozmazávalo. Krútila sa mi z toho hlava. ,,Tak chceš vystúpiť?!" Kričali, aby prehlušili hukot vlaku. Tudu, tudu. Pravidelne sa ozývalo pod roztrasenými nohami. ,,Áno, chcem vystúpiť." Odpovedala som a pozrela sa im do očí. To, čo som tam uvidela, ma prekvapilo. Strach. Neistota. Ale prečo? Zľakli sa, že sa niekto rozhodol vystúpiť, lebo nie je takých veľa? Neviem. Pozerala som sa im pokojne do očí, vlasy mi viali okolo tváre a ich chladné ruky ma bolestivo zvierali. ,,Tak teda vystupuješ." Skôr, ako som si to stihla uvedomiť a zareagovať ma sotili. Sotili ma do prázdna otvorených dverí. Vyhodili ma z vlaku, ktorý neustále zrýchľoval. Vykríkla som a prebudila sa. Vôbec to nebolelo. Len som sa zľakla. Prikryla som sa perinou, ktorú som skopala a spokojne opäť zaspala. Už žiadny vlak. Vystúpila som. Teraz som slobodná.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama