Realista čo sa stratil

31. prosince 2012 v 1:27 |  Svet za oknom Zámku
- Ja som realista.
- Bludy. Nie si realista, si pesimista.
- Nie, ja to vidím reálne, všetko sa dojebalo, to len ty si optimistka.
- Ty tomu hovoríš realista, keď stále trepeš ako sa čo dojebalo? Nič sa nedojebalo, všetko je tak, ako má byť.
- Všetko som stratil.
- Nikdy nemôžeš stratiť.
- Môžeš.
- Zase bludy. Vždy niečo získaš.
- A čo som získal?
- Vďaka nej vieš, čo nechceš. A to "vďaka" je tam veľmi dôležité.
- Mám jej ísť poďakovať?
- Mohol by si.
Ticho.
- Ty nikdy neodpustíš svojej mame.
- Už som jej odpustila. A čo ešte viac, som jej vďačná.
- Vďačná? Vyjebala sa na teba. Celý život na teba jebala.
- Áno a som jej vďačná.
- Si blázon.
- Nie, som realista.
- Ty si optimista.
- Som jej vďačná, lebo som sa naučila samostatnosti. To je v živote veľmi dôležité, byť samostatný.
- Hej, to je. A len preto si jej vďačná? To ťa mohla naučiť a nevyjebať sa na teba.
- Som jej vďačná, lebo som vďaka nej silnejšia. Naučila som sa vyrovnať nie len s druhými, ale hlavne sama so sebou. Kým nie si vyrovnaný so sebou, ako chceš byť vyrovnaný s inými? Bludy.
- Teda si jej odpustila...
- Odpustila.
- Lebo si optimistka. Veríš, že je to tak správne a pritom si to vôbec nezaslúži.
- Zaslúži si to viac ako niekto, kto ma nikdy nesklamal.
- Čo?
- Zobrala na seba veľmi ťažkú úlohu.
- O čom to trepeš?
- Úlohu učiteľky. Naučila ma veľa dôležitých vecí, ktoré sa neučia ľahko. A čo je horšie, ľudia ich nevedia pochopiť. Nie je nič horšie ako neocenená snaha.
- Veď ona sa o nič nesnažila.
- Svojim spôsobom áno. Je učiteľka.
- Si optimistka.
- Vieš prečo nenávidim toto mesto?
- Viem že ho nenávidíš, ale nikdy som nevedel prečo. Podľa mňa je fajn.
- Nie, nie je fajn. Teraz ti niečo poviem, Pesimista. V tomto meste žijú samí pokryteckí vyjebanci, čo sa každému seru do života lebo utekajú z toho vlastného. Všetci ohovárajú a tešia sa, že nie sú samí, čo sú v tých sračkách po kokot alebo piču. A takto si riešia svoje vlastné problémy, riešenim tých druhých. Myslia si, že nájdu odpoveď, ale hovno, nájdu akurát tak hovno natreté na ich topánke až keď vojdu do bytu. Všetci majú doma v skrinke na kľúč 20 benátskych masiek na karneval a aj keď sú pekné, sú im na kokot, lebo nikdy nie sú samí sebou a potom sa musia opiť, aby sa mohli smiať. Každý sa za seba hanbí, ja nie. A všetci sa tvária, akoby všetko vedeli, ale vedia takú piču, lebo nikdy nešli ďalej ako za Pereš. A keď sa ich opýtaš, kde je Poľov, nevedia lebo hups! Poľov je ZA Perešom! Preto neznášam toto mesto, lebo tu žijú samí vyjebanci.
- Ja sa bojím zlyhania.
- A tu je ďalší problém. Nežiješ, lebo sa bojíš niečoho, čo neexistuje. Nikdy nemôžeš zlyhať, Pesimista. Vždy niečo získaš. Získaš skúsenosť, novú vedomosť. Niečo sa naučíš. Každý v tvojom živote má svoju úlohu. Niekto je priateľ a niekto učiteľ. Ty len musíš zistiť, kto je kto. To je tak, každý chce ísť do neba, ale nikto nechce zomrieť... Každý chce žiť, ale všetci sa bojíte smrti.
- Mám ísť za ňou a povedať jej, že ju milujem?
- Nie. Máš ísť za ňou, chytiť ju pod krk, povedať jej, že je sprostá keď sa tak správa a že ty si tiež sprostý, lebo ju takú miluješ.
- A keď ma odmietne?
- Poďakuješ jej.
- Za čo preboha?
- Že ti pomohla pohnúť sa ďalej.
- A čo ty a Jakub?
- Čo s ním?
- No že ako to s vami vyzerá.
- Stále rovnako. On je v Austrálii, ja som tu, píšeme si a skypujeme každý deň.
- Ty ho naozaj miluješ?
- Naozaj.
- Veď odjebeš dva roky, kým doštuduješ a odídeš do Austrálie!
- Zase sme pri Pesimistovi? Prečo si myslíš že sú to odjebané roky?
- Lebo čo? Dva roky naňho budeš čakať ako krava, prídeš tam a zistíš, že je úplne iný. Veď si len píšete a voláte. Odjebeš dva roky, skončíš na inom kontinente...
- Vieš, ono je problém v tom, že ja ho skutočne milujem. Ale nie chemicky, ja milujem, aký je on človek. Je presne taký typ muža, akého som hľadala. Budem naňho čakať dva roky s tou najväčšou radosťou, aká môže byť.
- Nie si normálna. Odjebeš...
- Nič neodjebem. Dokonca je to ešte lepšie, akokeby tu bol. Som mladá, chcem si užívať, keby tu bol, museli by sme sa prispôsobovať jeden druhému, vlastne nemuseli, my by sme to chceli. Takto si môžem robiť čo chcem, kedy chcem.
- A ak na teba on nepočká? Ak si tam nejakú nájde? Čo budeš robiť?
- Nič.
- Nič?
- Nič.
- To ťa netrápi?
- A čo mám robiť? Neovplyvním to. A veci, ktoré nedokážem ovlyvniť, neriešim. Netrápim sa nimi. A ani ho nechcem ovplyvňovať. Jakub je úžasne slobodná duša a to na ňom milujem, nechcem to meniť.
- Vieš čo? Máš pravdu.
- Ja viem.
- Poviem jej to.
- To bude najlepšie.
- A ak ma odmietne?
- Prídeš za mnou a objímem ťa.
- Ďakujem.
- Ja ďakujem.
- Za čo?
- Že si prijal moju radu.


 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama