Výnimočná

27. listopadu 2016 v 22:32
Cítila sa tak zmätene. Nebola si istá, či je to pocit smútku, osamelosti alebo len bolesť. Dokonca sa samej seba začala spytovať, či ešte dokáže cítiť bolesť. Vždy jej hovorili: ,,Musíš byť silná. Len sa drž." A tak si zvykla plniť svoje povinnosti a držať nie len seba, ale i ostatných. Chodievali k nej, sadnúť si do jej záhrady a rozprávať. Ľudia majú sklon rozprávať o svojich trápeniach. To je jednou z možností, ako sa s nimi vyrovnať. Vyrozprávať sa, prežiť ich znovu a tak sa s nimi zmieriť. Ona počúvala všetky ich trápenia mĺkvo, chápavým pohľadom utešovala a snažila sa dať najavo, že síce ich bolesť nepozná a nedokáže pochopiť, stále však majú právo na tieto pocity.
Teraz ona sedela vo vlastnej záhrade, vonku už fúkal chladný jesenný vietor, narážal jej do chrbta a plietol vlasy do tváre. Cítila zimu novembrového počasia, nevstala však, aby si vzala deku. Sedela a dívala sa pred seba, s rukami zloženými v lone. Mávala tieto chvíle. Osamelé, tiché a chladné. Nikto nesedel oproti, aby si ju vypočul.
Zrazu sa spoza jej chrbta ozvali tiché kroky. Ktosi pristúpil až blízko nej a chytil ju za plece. Zacítila kolínsku a zdvihla zrak. Stál tam nevysoký muž a díval sa na ňu. Sklonil sa a pomaly priložil pery na jej studené líce. Vtisol jej bozk na tvár a dievča to zahrialo. Pozrela sa mu na okamih do očí, avšak pohľad rýchlo odvrátila. Muž sa ešte raz zohol, avšak tentokrát jej zašepkal: ,,Ty to dokážeš. Tieto pocity ťa robia zraniteľnou, ale ty si oveľa silnejšia, ako myslíš." Postavila sa a s pohľadom nesmelého dievčaťa mu vrátila bozk. Sekundu ešte váhala, nakoniec ho však aj objala. Jemne, len tak letmo sa dotkla svojim telom toho jeho, avšak on ju objal silno, pritisol ju bližšie a ešte chvíľu trvalo, kým ju pustil. Keď sa mu pozrela do očí, zdalo sa jej, že v nich vidí slzy. Chytila ho za ruku, žiarivo sa usmiala a začala rozprávať o zvieratách. Smútok z mužových očí sa vytratil a tie sa opäť rozjasnili.
Premýšľala už mnohokrát, či je to dar, alebo prekliatie. Nepozná odpoveď. Vie len to, čo od mala jej hovorili. Že je výnimočná, pretože dokáže zniesť mnoho bolesti a trápení. Dokáže ľudí rozveseliť a zbaviť ich zlých pocitov. Čo však zrejme netušili, že znášať bolesť všetkých a nevedieť zbaviť sa jej, ju raz zabije.
 

Dospelosť

19. listopadu 2015 v 13:23 |  Svet za oknom Zámku
Už je to doba, čo žijem život bez kúzel. Pred niekoľkými rokmi, zas nie až tak dávno, pominuli. Deje sa to v našich životoch, každému z nás sa to raz stane. Ani neviete ako a zrazu tie kúzla slabnú, deň za dňom, pomaly, tak, že si to ani nevšimnete a zrazu sa zobudíte a uvedomíte si, že sa tie kúzla pominuli. Zrazu sa vám zdá život o niečo menej farebný, už nevidíte trblietavú morskú modrú, ale len jednoducho modrú farbu s pár odtieňmi, to je všetko. Už nevidíte tie trblietky v slnečných lúčoch, ktoré prenikajú ráno cez žalúzie, ale prach vo vzduchu, ktorý sa pomaly usádza na vašich políčkach. Najprv prestal existovať človek, ktorý v úplnej tichosti, bez jediného zvuku dokázal pričarovať darčeky pod vianočným stromčekom a neskôr sa nepozorovane vypariť, aby o rok prišiel znova. Akosi ten človiečik zmizol, nevedno kam, no od istej doby sa prestal ukazovať a vy ste museli začať darčeky kupovať. Potom sa prestali objavovať raňajky doma na stole, neskôr ste dokonca museli začať variť aj nedeľňajší obed! Nechápete, čo sa to začalo diať, všetky tie kúzla začali miznúť a vy ste museli nejak žiť ďalej, aj keď bez nich. Veci sa už neopravujú samé, musíte volať opravára, ktorému dokonca treba zaplatiť. Zaplatiť? Skoro som zabudla, aj tie peniaze stratili svoju kúzelnú moc a prestali sa množiť v malej peňaženke. Toľko vecí sa zmenilo. Život bez kúzel je veru ťažký, ale čo iné nám ostáva, ako ho začať žiť iným spôsobom ako doteraz.
Pre tých, ktorých to ešte len čaká: Nezúfajte, poviem vám tajomstvo - kúzla sa zo života nikdy úplne nestratia, len trochu poslabnú. No niekedy sa prejavia vo svojej plnej sile a kráse. Napríklad pri narodení dieťaťa. Och, to mi je ešte len kúzlo, azda najsilnejšie zo všetkých! Alebo pri cestovaní po svete a objavovaní nových výhľadov. Ešte len vtedy zistíte, ako kúzelne sa dokáže svet meniť, skoro ako moja Phantasya. Alebo nečakaná pusa od milovanej osoby ráno po zobudení. Povedala by som, že cinká a trblieta sa. A vám vyčarí minimálne úsmev na perách :)

História krajiny Phantasya

19. listopadu 2015 v 13:06 |  About Me & Blog
Viktória sa opäť dívala z okna Zámku na novú Phantasyu, ktorá sa pred pár dňami zmenila. Bola zvedavá, čo prinesie tentokrát. Pri tejto príležitosti zaspomínala na všetky tváre, ktoré už Phantasya mala. Bolo ich veľa, na všetky si dokonca ani nespomenula, no na pár áno. Tie, ktoré jej niečím utkveli v pamäti, sa rozhodla zvečniť, aby sa nestalo, že jej spomienky vyblednú. Preto vzala malú, tenkú knižku, na jej chrbát napísala História krajiny Phantasya a začala kresliť. Kreslila po pamäti zákutia, ktoré si dokázala vybaviť v mysli. Keď skončila, presunula sa od okna vo svojej izbe do knižnice. Chodby Zámku boli chladné a tmavé, no treba podotknúť, že neboli nijak zlovestné, mali skôr akýsi magický nádych prichádzajúcej zimy. Otvorila veľké dvere do knižnice, vyliezla po rebríku a založila ďalšiu svoju knihu do police.


Je nutné podotknúť, že prvý layout som nevytvárala ja, ale Argonna. Ostatné layouty sú moja vlastná tvorba, uvedomujem si, že nie som žiadny grafický profesionál, ale pre potreby môjho blogu sú postačujúce. Kliknite na obrázky pre väčší náhľad.


Layout 1 - Snová krajina


Layout 2 - Čarovný les
 


Vsadil som na teba život - tvoj život

11. října 2015 v 19:52 |  Svet za oknom Zámku
Pamätám si, ako povedal: ,,Vsadil som svoj život na teba." Povedal mi to v súkromí, v tmavej izbe, kde prebývam. Sedel vedľa mňa na špinavom matraci položenom na železnej posteli, nahol sa ku mne a do ucha mi to pošepol. Pozrela som naňho so strachom v očiach. Nechápala som prečo to urobil, ale dnes, keď som odišla, už viem. Keby som mala na výber, vybrala by som si rovnako. Hľadeli sme si chvíľu do očí, keď zrazu uhol pohľadom k zemi. Zrejme ich zbadal. Démonov, ktorí sú ukrytí v mojom vnútri, v mojej duši. ,,Máš krásne oči." - povedal. Pery sa mi zachveli, studenú ruku som mu položila na stehno. Mal ho tak teplé, až ma zaskočilo, aká som studená.

Teraz tu stojím, vo svete, ktorý on nepozná, vo svete, ktorý som si vytvorila a v ktorom som žila. Pozerám z kopca do doliny, kde prebieha boj. Sú tam rôzne tvory, ťažko opísateľných tvarov. Na zem kvapla kvapka krvi z rany na hrudi. Podrážkou som ju zašliapla a vydala som sa do doliny. Bol to posledný boj, ktorý som musela zviesť so svojimi démonmi. Závisí na tom jeho život, ktorý mi dal do rúk. Odhodlaná som mierila k tým bytostiam, ktoré sa zrazu postavili proti mne. Stála som nohami pevne na zemi a bez strachu, no napriek tomu sa mi zježili chlpy na rukách. Nakoniec všetci zomreli.

Další články


Kam dál